Obec prijala názov od rovnomenného potoka, ktorý sa spomína už v listine z r. 1243. Prvá písomná správa o obci je až z r. 1318. V tom čase patrila Bebekovcom, neskôr Štítnickým, Akošovcom, po ich smrti v 15. storočí Plešiveckým, v 17. storočí Vesseléniovcom, v 18. storočí Csákiovcom a v 19. storočí Koháryovcom a Corbugovcom. Pôvodná obec sa nachádzala asi 1 km smerom na Jelšavu v údolí dodnes pomenovanom ako Malá Vieska. Názov obce je doložený z roku 1318 ako Nandras, z roku 1346 ako Nandraz, z roku 1920 ako Nandraž, maďarsky Nandrás. Železná ruda a lesy umožňovali rozmach obce, ktorý zastavili v r. 1555 Turci. Turecká pohroma obec úplne spustošila, väčšina obyvateľov ju opustila. V roku 1610 obec bola dosídlená a začína sa znovu zmáhať zásluhou okolitých baní, rozširuje sa dobytkárstvo, ovčiarstvo a furmanstvo.
Podľa pečatidla obce z r. 1744 sa miestni obyvatelia zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom. V strede pečatného poľa je totiž vyryté kolmo postavené čerieslo s lemešom. Tieto dve hlavné časti pluhu obklopuje baroková výzdoba, akú nepoužíva žiadna iná obec na Slovensku. Kruhopis pečatidla, ktoré sa dodnes zachoval v Okresnom múzeu v Rimavskej Sobote, znie: PECET NANDRASKA 1744. Jeho päť odtlačkov je aj na dokumentoch z r. 1865 a 1867.
V r. 1773 žilo v obci 19 sedliakov a 34 želiarov. V roku 1828 mala obec 97 domov a bývalo v nej 751 obyvateľov. Ďalší prelomový rok v histórii obce je r. 1874, kedy skoro celú obec zničil požiar. Zhorel aj drevený kostol na Prošišču ( dnes cintorín ), ktorí postavili veriaci obce za pomoci horlivého kameňanského farára Martina Klaniczu, po vydaní Tolerančného patentu Jozefom II., ktorý zaručoval slobodu všetkým náboženským vyznaniam. Od pána farára Klaniczu sa dodnes nachádza v kostole spovedný kalich s jeho menom a venovaním pre nandražskú cirkev. Základný kameň pre nový murovaný chrám v strede obce položili 9.4.1787. Jednoloďová stavba je postavená v klasickom slohu s barokovými prvkami. Budovateľské nadšenie bolo tak veľké, že už 21.09.1788 bol kostol posvätený. Kostol, oltár, kazateľnica a krstiteľňa sú zapísané v zozname kultúrnych pamiatok.
Od 18. storočia v obci prekvitalo ovocinárstvo. V 19. storočí bola obnovená ťažba železnej a medenej rudy, ktorá sa ukončila v polovici 20 - tého storočia pre problémy spodnej vody. Obyvateľstvo aj napriek tomu sa väčšinou zaoberalo poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Od novembra 1938 do marca 1939 obec bola súčasťou Maďarska.
Obec leží v juhovýchodnej časti Slovenského Rudohoria na terasovej plošine v doline Nandražského potoka. Nadmorská výška v strede obce je 280 m n.m., najvyšším bodom je Bradlo 567 m n.m.. Rovinný až vrchovinný terén tvoria vápence a fylity. Chotár vo vrchovinovej časti je zalesnený dubovým lesom, nachádzajú sa tu ložiská medi a železnej rudy.
História Základnej školy v obci Nandraž
Krátka história ev. ľud. školy
nandražskej.-
Po rozšírení sa reformácie na Slovensku i naša obec Nandraš prijala nauku veľkého reformátora D. Martina Luthera a pridružila sa ako dcéro cirkev na ten čas k matko cirkvi kameňanskej, ktorá skôr prestúpila bola do reformovanej cirkve ev. a. vyznania.-
Keď ale pozdejšie 506 duší počítajúca dcéro cirkev nandražská s veľkým namáhaním chrám boží s vežou si postavila, ktorý dňa 21.septembra r. 1787 i posvätila a na základe vypovedania stoličnej vrchnosti roku 1803 od kameňanskej matko cirkvi sa docela odtrhla a za svojho prvého slova božieho kazateľa r. 1803 Gottfrieda Ruffinyho jednohlasne si vyvolila.-
Historických dôvodov, ktoré by na začiatku reformácie overenej výučbe niečo dôležitého poskytovaly nemáme.-
Na základe uhodnovernených dôvodov prvým učitelom bol Ján Cúder, 1735-1738,- Adam Szabó___, Dániel Schuba___, Ján Schrabák____, Jiri Bernáth____, Ján Martinkovič 1800-1807, Ondrej Zatroch 1807-1808, Martin Valentini 1808-1811, ktorý dňa 5. septembra 1811 do Skálnika sa presťahoval. - Ján Prékopa 1811-1815, ktorý do gemerpanitskej ev. cirkvi prešiel.- Ján Wittenberger 1815-1823, ktorý sa dňa 14.sept. 1823 do Hnúšte presídlil. - Po ňom Benjamin Lovich 1823-1830.
Roku 1830 Ján Prekopa z Gemerpanity sa nazpäť vrátil a účinkoval tu až do svojej smrti do 1.apríla 1835. -Jeho nástupcom sa stal Ján Rusnák 1835-1836, ktorý pre svoje neslušné chovanie sa r. 1836 musel opustiť svoju učiteľskú stanicu.-
Na uprázdnenú učiteľskú stanicu cirkev jednohlasne si vyvolila Pavla Bura mnišanského učiteľa, ktorý do rozhyganej učiteľskej budovy sa i usadil. Poneváč ale srútením ohražujúca školská budova ani pre byt učitela, ani pre vyučovanie žiakov svojmu cielu nezodpovedá, slova božieho kazateľ Karol Jakobey zadržal celocirkevný konvent, na ktorom predostrená bola súrna otázka týkajúca sa na znovo vybudovanie novej školskej budovy.-
Cirkevné shromaždenie uznávajúc potrebu novej školskej budovy, vzhľadom ale na väčšiu čiastku chudobného obyvateľstva vypovie, aby sa stará budova na tento čas len opravila, a ako taká ešte za 50 rokov úplne zodpovie svojmu cielu. To sa stalo v letnom čase r. 1838.
Ačkolvek údovia cirkve o budovanie školskej budovy ani slyšať nechceli, slová božieho kazateľ navzdor ich zatvrdilosti a neuznanlivosti sa razom rozhodnúl o jej znovu zbudovania. Dal zrobiť plán, ktorý s pripojenou prosbou odoslal kniežatu Ferdinandovi Kóburgskému, prosiac ho, ako zemepána chudoby a dobrodinca cirkví, aby sa smiloval i nad chudobnou nandražskou cirkvou. Pokrok slova božieho kazateľa zdarný bol, lebo jeho Osvícenosť skrz svojho staviteľa oprávnený plán s tim rozhodnútim poslal nazpäť, že potrebné látky k vystavaniu školskej budovy darovaným spôsobom poskytuje.-
Na základe tohto veľkodušného rozhodnutia slova božieho kazateľ znovu povolal do shromaždenia svojich cirkevnikov, prednesúc im slub zemepána, prosiac ich o dovolenie potrebných dovozov a nádennických prác, vypovie, že potrebných remeselníkov s ceny haseného vápna vyplatí. Cirkevníci počujúc slub svojho zemepána a oduševnosť svojho slova božieho kazateľa s radosťou privolili všetko a vypovedali, že potrebné drevo ešte v tej jaseni na rúbu a zvozia a v roku 1839 vykrešú,- potrebné skaly nalámu a privozia s počiatkom jara r. 1840 sa ulapia k budovaniu novej školskej budovy.
Tak sa i stalo. Tesári počiatkom jari 1839 privozené drevo vykresali, nahromady pred kostolom pokládli. Koncom augusta neočekávane búrka sa zniesla, a ako by sa oblak bol pretrhol, pod krátkym časom celá obec zaliata bola vodou, ktorá i pekne vykresané drevo so sebou zachvátila, a po lúkach i kameňanského chotara všade roztratila. Do zúfalstva padnuté obyvateľstvo prinútené bolo roztratené a s hlienom zakalené brvná s veľkým ustávaním nazpäť dovážať. Neskôršie začali skaly lámať a síce ľudia, ktorý nemali sprežného dobytka, lámali menované skaly, a furmani ho dovážali. Konečne potolkých ťažkostiach a útrapách 21. aprila r.1840 stará budova rozborená bola a na druhý deň vykopaly sa základy, a 23 toho mesiaca uložený bol základný kameň. Nandražský murári za osem týždňov vybudovali steny a na skutku upravili aj strechu, na ktorú 21.000 šindlov doviezli z Brezna. Počas nastavšej žatvy a ešte aj z tej príčiny, aby steny dobre vyschly, práca bola zastavená, ale začiatkom septembra v práci sa znovu začalo pokračovať. Za osem týždňov školskú budovu na toľko upravili, že učiteľ Pavel Buro, ktorý počas budovania s jeho rodinou v súsedstve bydlel, konečne dňa 26.októbra do novej budovy mohol sa nazťahovať. Nasledujúcu nedelu (XX. trojičnú n.) pri priležitosti výročia reformácie, zároveň vysvätená bola aj nová školská budova a odovzdaná svojmu určeniu. Na vybudovanie školskej budovy vynaložené bolo 1758 zl. 46 kr. Panstvom hercegským darovaná látka činila 670 zl. 10 kv.; práca cirkevníkov vynášala 754 zl. 21kr.-ov. A takto náklad na vybudovanie školskej budovy spolu s maštalou ( ktorú zbudovali z pozostalého dreva starej školskej budovy ) obnášal 3182 zl. 77kr.-ov.-
Opravdivosti výš uvedený dát svedčí nasledovný výťah zo zápisnice, ktorú napísal tehdajší učiteľ nandražskej ev. cirkvi Pavel Buro.
Aby tí, jenž přítomní knihu do ruky weznú, a wní čísti budou poučení byli, kdo byl půwodcem wnowě wystawěněho a pro učitelů příbodného príbitku školského títo řádkowě poznačení jsou.-
Ten, jehož i pozdní potomcy w dobrě paměti míti maji, byl Dwojctihodní a Wysoce učený muž Karel Jakobey, jenž wída , jak neprihodně , tmawě, nebezpečné, a wší nehody plné jest slawění školské - dřewená, a do hromady letícý,- přemíšlel o tom, kterákby se príležitost školi učitele naprawiti mohla? I-wnuknutá mu jest tá mýšlenka, že ponewádž cirkev jest chudobná, cirkevníci tež nauzy trpícý,- aby tehdy i prwnímu neuškodil, ale raději druhěmu ješte pomohl začal páliti wápenice, při kterých cirkewnícy znaměnité zárobky měli;- on pak s mnohou prácy, ustáwanim, starostí a mnohými odpornostmi, - kteřé neywíc od těch, jimž neylěpe činiti sa snážil trpěl,- nazhromaždil znamenitou sumičku s ktorou s pomoci Neywiššího předsewzatě dílo začal.-
Když i stará škola zřícená byla,(:21.Dubna 1840) předce wetší častka proti stawění nově se ohlašowala, a že tá wiše, z častky wypsaná ješte 50 lét státi mohla (Smoliar Roháč a.t.ď, a.t.ď.) jeho mysl rmautila,- Než ale sen w jehož jménu se predsewzatě skřz jmenowaněho Muže dílo začalo, pomohl i skončiti, tak že ten učitel školy, kteřý i přítomní Knihu psati započal, měl to štestí; prwní tauže príležitost pro učitelů školy wystawenú obidlěti, dne 26. rijna 1840. Pavel Buro, učitel.
V roku 1873 našej obci vypukla cholera, ktorej obetou sa stal aj učitel Pavel Buro; jeho miesto zaujal Pavel Michalovič so Skalnika, ktorý ale pre nastavšiu veľkú biedu už roku 1875 zanechal tunajšiu školu a presťahoval sa do Kobeliarova. Jeho potomkom sa stal učiteľ Sámuel Klincko, ktorý učiteľoval len za 2 roky a dobrovolne prešiel do školy do Ratkovej 16.sept.1877.- O nedlho zvolili si cirkevníci za učiteľa Emerika Pavla Bura, ktorého 30.nov. r.1878 vymenil učiteľ Andrej Faluba z Petermanoviec.- Po ňom zvolený bol za učitela r.1882 August Sivák a 20.sept.1885 na jeho miesto zvolený bol učiteľ Ján Lipták, ktorý ale tiež neučiteľoval len do roku 1886.-Po ňom 18.aug. t.r. nastúpil na učiteľský úrad učiteľ Daniel Freňo, ktorého po dvojročnom učiteľovaní vymenil repišský učiteľ Jozef Molitóris.- Tento sa udržal tunajšej škole až do roku 1900, keď 13.marca toho roku presídlil do Báčky, a na jeho miesto zvolený bol v mesiaci augusta toho roku učiteľ Karol Szabó z Turčoka.
Cirkevníci už od dávnych rokov zbadali, že učebna sieň je príliš malá, nezodpovedajúca svojmu účelu, záhodné bolo postarať sa o pribudovanie potrebnej učebnej miestnosti. Cirkevníci sa i usniesli , že v nastavajucom jarnom obdobý vybuduje novú učebnú sieň a vyslala deputáciu k hlavn. inžinirovi Alexandrovi Müllerovi do Rákoša s prosbou, aby im o vystavený nove siene zhotovil plán, ktorý tieto žiadosti s veľkou ochotou vyhovel.- V nasledujúcom cirkevnom zhromaždení plán bol schválený a uznesené bolo, že na zaokritie nákladov od každého páru vyberať sa budú 12 korún; z vyberaným tohto obnosu poverený bol cirkevný kurátor Michal Medve.- Keď už takto plán a rozvrh penežitých prispevkov bol ustálený, práca ešte sa nemohla začať, poneváč žiadosť r.-muránska - společnosť odmietla a cirkevníci takýmto spôsobom ztratili chuť od práce a s chválený 12 korunový obnos nechceli platiť.-
Keď ale školským inšpektorom vyslaný jeho zástupca prezrel učebnú sieň zhliadol, že je príliš malá, tmavá a k vyučovaniu vôbec nezodpovedajúca, podal v tomto zprávu školskému inšpektorátu, ktorý pripisom číslo:1848 vyzval cirkevníkov, aby sa i hneď postarali o vybudovanie primeranej učebnej siene. Na to, keď od ústredného riaditeľstva rimamuráňskej společnosti dostali cirkevníci priaznivú odpoveď na ich žiadosť, cirkevníci chopili sa práce. Ich snahu podporovalo aj panstvo hercejské, ktoré potrebné množstvo dreva za pol cenu ochotné bolo poskytnúť. S vybudovaním školy cirkev poverila murárov: Michala Medveďa, Emericha Zimana a Karola Urbanca. Tesársku prácu na starosť si vzal Martin Szabó kameňanský tesár, a stolársku prácu previedol Pavel Cirbes stolár z Jelšavy.- Dňa 10.augusta roku 1901 vymerané boly základy a 17.teho toho mesiaca vykopané a 19-tehotoho mesiaca založený bol základný kameň a takto z božou pomocou započala sa práca, ale žial Bohu, bez peniazi, ktoré cirkevníci len po čas stavby platili. -Na priek veľkej zaujatosti, ktorú priniesla polná práca, stavba školy šla dosť rýchle, tak že v mesiaci septemberi učebná sieň bola už hotová, ale tým ťažšie šlo renovanie bytu učiteľa, a keď 11.októbra r. 1901 v zniknuvší požiar takmer zničil.
28.októbrom 1918 sa reč vyučovacia na Slovensku zmenila a zaujala miesto všade i v našej škole reč materinská, slovenská.
Pre pamiatku pridávam svoj krátky životopis. Narodil som sa v Kameňanoch, dňa 13.decembra 1867 od otca Karola Szabóva a matky Juditi Gaál. Matka pochádzala zo Španiepoľa. Ľudovú školu som skončil v rodisku, meštiansku 5 tried vo Veľkej-Revúce a učiteľský ústav v Prešove na coll. uč. ústave. Od roku 1892 som v Turčoku pôsobil a od 2.oktobra 1900 zde účinkujem ako učiteľ.
Udržovateľ školy s pomocou učiteľa sa museli starať o znovu zariadenie školy. Rima-Muránská baňská sppoločnosť sa od podporovanie školy v roku 1927 1.IX udtoklo. Odvtedy sa udržiavateľ sám musí starať o školské výdavy.
Školský rok v dobe oslobodenia dľa zákona sa začína 1-ho sept. a končí sa 28. júnom.
Národné sviatky, ako deň slobody, narodenie prezidenta,1 máj sa slávnostne každoročne zadržiavajú, na ktorých i predstavenstvo niekedy účasť berie.
O Nandražskej škole najstaršie správy máme z cirkevnej pamätnej knihy. Založená a udržiavaná bola tunajším ev. a. v. zborom. Roku 1735 uvádzaný je prvý učiteľ menom Ján Cúder. Roku 1901 táto školská budova bola rozšírená novou učebnou.
ZDŠ NANDRAŽ
V Nandraži 1.3.1971
Úvod
Na žiadosť nebohého pána učiteľa Jána Laciaka, tlmočenú jeho manželkou, dostala sa mi úloha vpísať z jeho vlastnoručných zápiskov histórie – kroniku školy. Menovaný tieto záznamy spracoval údajne počas nemocničného liečenia v Revúcej v mesiaci októbri a novembri 1970 tesne pred jeho smrťou, o ktorej tušil, že sa neodvratne blíži. V snahe zachovať dejiny školy, aby tieto boli známe aj budúcemu pokoleniu, napísal ich takto, ako ich ja z jeho rukopisu vpisujem.
Etela Podhorányiová
Pracovníčka MNV
Za účinkovania učiteľa K. Szabóa, ktorý v školskom roku 1926/27 onemocnel, rozhodol sa Ev. a. v. cirkevný zbor počas nemoci kantora – učiteľa, obsadiť stanicu výpomocnou silou. Návrh padol na Zuzanu Sivákovú z tunajšej obce, ktorú konvent uznal za schopnú dočasné zastupovať nemocného učiteľa. Preto v tomto školskom roku ona vyučovala na tunajšej škole, ako výpomocná učiteľka, ktorá nemala predpísanú prípravu, a preto keď učiteľ Szabó i v nasledujúcom šk. roku 1927/28 bol nemocný, zvolil konvent nového výpomocného učiteľa Ondreja Kováča, ktorý v tomto šk. roku vyučoval a ktorý mal skončenú meštiansku školu. V tomto šk. roku učiteľ Szabó odišiel na dôchodok.
Na uprázdnenú stanicu preto udržovateľ školy, Ev. a. v. cirkev vypísala súbeh. Zo súbehu bol konventom vybraný a ustanovený Emil Duda, riadny učiteľ, rodák z Ratkovej. Tento nastúpil v šk. roku 1929/1930 a začal vykonávať kantorsko - učiteľskú funkciu. Zistil veľké nedostatky v predchádzajúcej práci a slabé vedomosti u žiakov, preto začal žiakov priťahovať a vyžadoval lepšiu prípravu na vyučovanie. Pravda dostal sa tak do konfliktu s mnohými rodičmi žiakov, ktorí vykazovali slabšie výsledky, postupom času aj s farárom tohto zboru Júliusom Matheidesom. Spor sa priostroval, až po trojročnom účinkovaní vyvrcholil, keď na cirkevnom konvente sa proti nemu postavili cirkevníci, usmernení farárom. Učiteľ znechutený takýmto počínaním cirkevníkov i miestneho farára, poďakoval udržovateľovi školy za doterajšiu spoluprácu i za jeho ustanovenie na tejto škole a odišiel preč. Škola opäť zostala bez učiteľa. Na uprázdnenú stanicu bol opäť vypísaný súbeh, z ktorého víťazne vyšiel tunajší rodák a učiteľ v Sirku – Ján Bergel, ktorý bol konventom zvolený a stanicu zaujal 1.9.1932. Vedomý si bol svojho postavenia v rodnej obci, a preto i on sa staval svedomite k práci na každom úseku, najmä ako kantor – učiteľ. Zakrátko i tu miestny farár J. Matheides vyvolal spory, ktoré sa končili tým istým spôsobom ako u učiteľa Dudu, tak aj Ján Bergel nemal oporu v cirkevníkoch, rozhodol sa, že stanicu opustí. Po ukončený šk. roku 1935/36 prešiel na Št. meštiansku školu do Ratkovej.
Opäť ostala stanica uprázdnená a udržovateľ školy opäť vypísal súbeh. Miestny farár Matheides si sám vybral mladého práve štúdia končiaceho Jána Bystrena z Čiernej Lehoty. Menovaný bol zvolený a zaujal stanicu 1.septembra 1936. Ovšem pán farár nebol ani s týmto učiteľom spokojný, vznikli spory, ktoré sa aj cirkevníkom nepozdávali a nastal spor o učiteľa aj školu. Obec žiadala školu zobecniť a inventár cirkevnej školy prevzala pre obecnú školu. Túto zariadila v sále kultúrneho domu, a tak prestali spory a zasahovanie farára do školských otázok.
Ján Bystren tu účinkoval celkom 2 roky. Po skončení šk. roku 1937/38 odišiel. V novom školskom roku nastúpil Ján Krajec, rodák z Kamenian. Učil len krátko lebo naša obec pripadla Viedenskou arbitrážou k Maďarsku. Nandražania si žiadali maďarského učiteľa a školu, ako aj všetky inštitúcie v obci pomaďarčili. Na školu nastúpil maďarský učiteľ Pap Dyözö. Ten však tu tiež pôsobil tiež len zakrátko a to do 14. marca 1939, kedy obec Nandraž pripadala k práve sa utvorenému „Slovenskému štátu“. Nepeknými činmi sa tento maďarský učiteľ preukázal, keď verejne na školskom dvore, so školskými deťmi pálil slovenské knihy a mapy, ako aj niektoré učebné pomôcky. Od prinavrátenia obce nastúpil ako učiteľ a učil do konca roka Martin Kriak z Turčoka. Po týchto udalostiach aj národnostná otázka bola v obci veľmi roztrieštená. Slováci boli prenasledovaní. Aj učiteľ Martin Kriak prehlásil, že ďalej učiť nebude, lebo ho Nandražania chcú zabiť. Viackrát ho miestny slov. farár Július Janota odprevádzal na spiatočnej ceste do Turčoka.
Prenasledovaný bol aj farár Július Janota, ktorého tiež chceli zabiť a v noci mu vybili aj okná. Miesto učiteľa tak zostalo znovu uprázdnené. Starý udržovateľ Ev. a. v. cirkev školu opravila a dala ju obci do prenájmu. Zhodou okolností som bol za nového učiteľa zvolený ja, Ján Laciak, rodák z tejto obce. Od šiesteho roku som rástol v Jelšave, kam sa moji rodičia odsťahovali. Miestny ev. a. v. zbor ma zvolil za kantora. Narodil som sa teda v tejto obci 9.12.1912. Keď sa rodičia presťahovali do Jelšavy pokračoval som tam v návšteve školy, podľa starého školského poriadku 6 rokov. Potom som ostal doma na hospodárstve. Doma za pomoci pána cestmajstra Remeníka som sa pripravoval z učiva meštianskej školy a zložil som skúšky na Št. mešt. škole v Jelšave pred komisiou. Skúšky som veľmi dobre skončil, preto mi riaditeľ školy dal návrh, aby som šiel na prijímacie skúšky na Učiteľský ústav do Lučenca. Po vzájomných pohovoroch s matkou som šiel. Skúšky na ústav som urobil a bol som prijatý. Tu som študoval od roku 1931 do 1935. Po matúre som nastúpil 1.9.1935 na Ev. a. v. školu v Jelšavskej Teplici až do 1.10.1937, kedy som nastúpil vojenskú prezenčnú službu. Túto som dňa 31.8.1939 ukončil a po voľbe som 1.9.1939 nastúpil na tunajšiu školu, kde až doteraz učím. Za mojej služby hodno pripomenúť niektoré momenty. Tak hneď začiatok mojej práce bol mimoriadny a to v tom, že ako čat. asp. v týchto pohnutých časoch som musel učiť v uniforme a byť hotový kedykoľvek nastúpiť ďalšiu vojenskú službu. Oženil som sa 28. novembra 1939 s Máriou Andrášovou z Humenného, ktorá prestúpila rim. kat. na ev. a. v. náboženstvo.
Školský rok 1939/40 prešiel takmer nerušene, až ku koncu som predsa nastúpil začiatkom júna na 3. týžd. cvičenie do Humenného. Na škole bolo 8 postupných ročníkov t.j. 4. oddelenia. I ja som si uvedomil, že som v rodnej obci a chcem z mojich rodákov niečo vychovať. Nebola to ľahká práca, lebo najťažšie sa pracuje so svojimi ľuďmi, ktorých kádrovanie vyznelo vždy v môj neprospech. Aj inak sa zjavili ťažkosti a to v národnostnej otázke - jedni sa pokladali za Slovákov a prívržencov Jána Roháča Valacha. Proti nim stála veľká väčšina Maďaronov, ktorí vyslali aj delegáciu do Budapešti na čele s farárom Matheidesom, aby protestovali proti rozhodnutiu prinavrátiť Nandraž k t. zv. Slovenskému štátu. Ale delegáciu nepochodila a tak, keď 14.3.1939 mala byť obec odovzdávaná Maďarmi – Slovenskému štátu ušli Maďaróni do Jelšavy na čele s far. Mateidesom a niektorí sa ani nevrátili – Imrich Medve Gerbiar so synom, Michal Medve Ďurík - až keď vtedajší prezident Dr. Jozef Tiso vyhlásil pre uprchlíkov amnestiu - vrátili sa i títo občania do rodnej obce. Ich rodiny bojkotovali, akékoľvek podujatia v obci.
Ďalej organizoval sa politický a kultúrny život v obci, založená bola HSĽS ( Hlinkom slov. ľudová strana), mládež zahrala divadelné predstavenia. Toto boli prvé krôčky. Na úseku zveľaďovania sa postavila ohrada okolo kostola. V triede sa premuroval krížny múr, vyriešil sa kabinet a predsieň. Žiaci postupom času začali svedomitejšie pracovať prestupovali na Štátnu meštiansku školu do Ratkovej. Jelšava patrila vtedy Maďarom a hranicu sme mali v Malej Veske. Roky 1939 – 1944 sme prežívali v napätí, ako roky vojnové. Odohrávala sa II. svetová vojna.
V máji r. 1944 som bol povolaný do ďalšej vojenskej služby a bol som pridelený k útvaru TS – 6, s ktorým sme sa prebojovali od Dukly až na územie SNP. Školu obsadila partizánska skupina kpt. Nováka, jednotke velil des. Sabadoš. Po potlačení Slovenského národného povstania som sa vrátil. Trieda a časť môjho bytu bola odsadená Nemcami. 17.januára 1945 Nemci našu obec obkľúčili a nariadili nútenú evakuáciu mužov. V zozname som bol aj ja, musel ísť, ale z Revúcej sa mi podarilo ujsť, skrývali sme sa v baniach v Doline a vyčkávali sme príchod Červenej armády, ktorá našu obec oslobodila 23. januára 1945. Vo februári som už začal vyučovať. Hneď som bol predvolaný na vojenské komando do Jelšavy s Ondrejom Laciakom Šmihom - richtárom - kde veliteľsa nám vyhrážal vystrieľaním, alebo odmenou na Sibír, lebo že od ČA sme ukradli to i ono.
Po oslobodení sme s notárom Beníkom zvýšili rozpočet na opravu školy na 100 000.- Kčs, pomocou ktorých sme chceli previesť generálnu opravu školy. Peniaze boli poukázané v roku 1945 a MNV ich použil na elektrifikáciu obce o a výstavbu miestneho rozhlasu. Škola zostala neopravená.
Život sa v ďalších rokoch normalizoval. V roku 1947 bola veká suchota hrozil takmer hlad. Pomohol nám však Sovietsky zväz a dodal nám vagóny zrna, najmä pšenice. V roku 1945 prevzal školy štát a tiež prevzal aj ich majetok. Vlastnícke právo patrilo Čsl. štátu v správe MNV. U nás konkrétne prevzal budovu, kantorský byt, záhrady pri budove, hospodárske stavby a inventár školy. Vydané boli nové učebne osnovy a učebnice. Po februárových udalostiach v roku 1948 začína stavba socializmu v našej vlasti. V roku 1949 boli vydaný zákon o združstevňovaní, tvoria sa prvé jednotné roľnícke družstvá rôznych typov. V našej obci r. 1951 založený I. typ a tento v jeseň prešiel na III. typ kedy sa začalo spoločne hospodáriť. Od augusta do konca roku som vykonával na JRD funkciu účtovníka. V školskom roku 1950/51 dostal som dekrét z východoslovenského KNV o preložení do Levoče za zásluhy. Miesto som neprijal, ani som v Levoči nenastúpil. Vec som osobne na KNV vyriešil. V nasledujúcom školskom roku zasa z trestu ma chceli preložiť na Št. ľudovú školu do Turčoka, ani tam som nenastúpil a ani dekrét som nedostal. V školskom roku 1960/61 prichádza k zmene v organizácii školstva. Ročník 1 - 5 ostávajú na Základnej deväťročnej škole I. typu a kde je možná dochádzka i priestory, odškolujú sa aj 5. post. ročníky k úplným ZDŠ. I u nás sa tak stalo a 5. post. ročník bol odškolený do Jelšavy. Postupom času odškolený bol aj 4. postupný ročník takže na ZDŠ v Nandraži zostali iba 1., 2.a 3. postupný ročník s priemerným počtom žiakov 20. Toľkoto zo záznamov p. učiteľa Laciaka. Dodatkom uvádzam niektoré údaje týkajúce sa budovy školy. Ku konci šk .roka 1969 sa podarilo presadiť dávnu túžbu predstavenstva obce, ako aj riaditeľa školy - opraviť budovu školy, ktorá následkom poveternostných vplyvov už veľmi chátrala a nevyhovovala terajším hygienickým požiadavkám. Prostredníctvom ONV - odboru školstva v Rožňave, boli prisľúbené finančné prostriedky vo výške 600.000 Kčs. Úlohou MNV bolo zaistiť stavebníka, aby sa s generálnou opravou mohlo čo najskôr začať. Toto sa podarilo cez mnohé úskalia, keď osobne, býv. p. uč. Laciak, predseda MNV Ján Vojtko a tajomník MNV Ondrej Baláž, zabezpečili stavbárov a to stavebnú skupinu z JRD Dlhá Ves. Tak na konci šk. roku 68/69 sa pán učiteľ vysťahoval do svojho vlastného bytu ( č. 97), ktorý si svojpomocou postavil. Učebňa sa presťahovala do objektov na ten čas neobývanej ev. a. v. fary. V novom školskom roku sa potom aj začalo tam vyučovať. Predpokladalo sa, že oprava sa ukončí cez jeden školský rok, ale veru aj na druhý, nasledujúci školský rok 1970/71 sa muselo ešte ďalej vyučovať vo fare, lebo škola hotová nebola. V tom školskom roku len 3 dni začal vyučovať s. uč. Laciak, potom onemocnel odišiel do nemocnice a zomrel 13.novembra 1970. Škola je už obnovená. Veľmi pekne je vyriešená celá prestavba budovy, je tam ústredné kúrenie, vodovod, kanalizácia, moderné hygienické zariadenia a parkety. Staré hospodárske budovy boli zváľané a rozšíril sa školský dvor. Aj učebňa je pekná, svetlá. Kolaudácia bola prevedená 7. januára 1971 avšak pre mnohé závady nebol daný súhlas od okresného hygienika na užívanie. Cez zimu sa musela budova vykurovať, avšak na ústrednom kúrení skoro nato vznikla porucha. I napriek daným termínom kolaudačné závady neboli odstránené. MNV všemožne sa snažil prostredníctvom ONV- odboru školstva dať tieto veci do poriadku, avšak dodnes všetko úsilie bolo márne. Už teda druhý školský rok sa deti vyučujú vo fare, kde to po stránke hygienickej vôbec nevyhovuje. Blíži sa koniec školského roku 1970/71 a je ešte otázne, či nový školský rok sa začne vyučovať v novej škole. Ďalšie ťažkosti sú aj s obstaraním učiteľa na novej škole. Po onemocnení s. učiteľa dochádzala vyučovať s. učiteľka Katarína Varadyová z Jelšavy. MNV i na tomto úseku zabezpečoval nového učiteľa a občania chceli, aby prišiel z Turčoka s. uč. Tomlajn za ktorým chodili aj osobné delegácie, dokonca si aj on prezrel byt a školu, sľúbil že príde a nakoniec odvolal. Máme teda novú školu, doteraz neodstránené závady a nemáme ešte zabezpečeného nového učiteľa pre šk. r. 1971/72.
V Nandraži 15. júna 1971 Podhorányiová
Nekrológ
za p. učiteľom Laciakom
Ako hrom z jasného neba nás prebudila v onen piatok 13. novembra 1970 smutná správa o smrti nášho súdr. učiteľa. Tridsaťjeden rokov pôsobil v našej obci ako vynikajúci pedagóg nositeľ vyznamenania „ Vzorný a zaslúžilý učiteľ“. V našej obci vystrojil do života už dve generácie. Odišiel náhle a nečakane po kratšej nemoci v plnom tempe tvorivej práce vo veku 58 rokov. Do poslednej chvíle svojho života svedomite vykonával svoje povinnosti. Zastával mnohé funkcie v obci, ako člen a funkcionár DO–KSS, predseda ZPB a vedúci osvetovej besedy. V prvom rade však patril medzi vzorných učiteľov- pedagógov, ktorému jeho učiteľské povolanie bolo pravým poslaním, nie to zamestnaním. Ťažko je nám všetkým, milý náš pán učiteľ, ktorí sme Vás poznali a mali šťastie s Vami pracovať. Veď tak často sme spolu besedovali o rôznych problémoch týkajúcich sa našej obce, i o dobrých ľudských vzťahoch, ktoré na prvý pohľad sú pre nezainteresovaných zanedbateľné, nezaujímavé, ale Vy ste ich prežívali s nami. Starali ste sa o všedné ľudské veci. Vedeli ste každého pochopiť i poradiť. Váš nečakaný odchod pre nás, pre všetkých, ktorí sme Vás mali pre Vašu prostú, ľudskú povahu a zmysel pre povinnosť a svedomitú prácu radi, je tvrdá realita. Stratili sme dobrého človeka, priateľa. Vaše miesto v novej škole, ktorá i Vašou zásluhou aj teraz stojí, je prázdne. Ostali ste v našich mysliach a srdciach. Ďakujeme vám za všetko, za obetavú prácu pri výchove našich detí- i nás-, za prácu vo verejnom živote, v rôznych funkciách, na poli kultúry a osvety. Nezabudneme na Váš svetlý optimizmus a vieru, že aj v zdanlivo malých ľudských starostiach môže nájsť človek zmysel svojho života. Prečo prišla smrť tak znenazdajky, prečo vyhasol život statočného človeka? -kladieme si otázky a nevieme dať na ne odpoveď. Na nandražskom cintoríne sme sa s ním rozlúčili 15. novembra ( zhodou okolností práve v deň 300. výročia smrti vynikajúceho pedagóga J. Amosa Komenského.) Rozlúčili sme s ním jeho kolegovia, spolupracovníci, priatelia, zástupcovia ONV - odboru školstva a odboru kultúry, jeho terajší a bývalí žiaci a celá naša obec. Od svojich najbližších sám si napísal rozlúčku, keď cítil, že hodiny jeho života sú spočítané a koniec sa neodvratne blíži. Pohreb mal cirkevný, aký si údajne sám žiadal mať. Smutné bolo lúčenie nad otvoreným hrobom. Odišiel. Navždy. Zostali nám tie najúprimnejšie spomienky na jeho statočný život, príkladnú prácu, v ktorej nám ostane večne živým. Na takého človeka nemožno zabudnúť.
Česť, súdruh učiteľ, Vašej pamiatke.
Padajú hviezdy, aj my padneme,
Vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
A klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
A pekný život tie kvety žili,
A diamant v hrude nezhnije.
Andrej Sládkovič.
Rok
1971 – 1975
Rok 1971 možno nazvať rokom jubilejným. Je to rok 50. výročia založenia Komunistickej strany Československa, rok v ktorom sa konal 14. zjazd Komunistickej strany Československa (25.- 28. mája), 1.rok 5. PRP a nie menej významnými politickými udalosťami boli i voľby do zastupiteľských orgánov v našom štáte, voľby do NV, SNR, snemovne ľudu, snemovne národov a do federálneho zhromaždenia. Rok 1971 bol rokom nadšenia, zvýšenej pracovnej aktivity, ale i aktivity politickej vyplývajúcej zo spomínaných udalostí. Bol to rok pokojný mierový, budovateľský.
A tohto roku som nastúpila ako riaditeľka na ZDŠ v Nandraži. Volám sa Viera Poláčeková, rodená Piaterová. Narodila som sa v Nandraži 31.8.1944.
Jednotriedna škola v obci mi poskytla akési citové centrum môjho života. Zážitky z tejto školy začali formovať moju osobnosť a aj ako dospelý človek si ich uchovávam ako najvzácnejšie spomienky. Život v škole vynikajúceho učiteľa s. Laciaka bol veľmi bohatý. Nebolo v ňom šedivosti ani nudy. Svojim šikovným vedením dal žiakom prežiť každú udalosť. S. Laciak nebol pre mňa iba učiteľom, ale videla som v ňom aj človeka, ktorý mi bol blízky a na ktorého som sa mohla spoľahnúť, obrátiť sa na neho so svojim ťažkosťami, starosťami. Vždy som uňho našla pochopenie a pomoc.
Po ukončení 5. roč. začala som dochádzať na ZDŠ v Jelšave, kde som vstúpila do PO. Po ukončení ZDŠ rozhodla som sa študovať na DSŠ v Revúcej, kde som i zmaturovala. Po maturite odchádzam na štúdiu do PF do Košíc. Po ukončení 1. ročníka nás preložili na PF–UPJŠ do Prešova. Tu som bola i promovaná.
Po ukončení PF nastúpila som ako učiteľka na plno organizovanú ZDŠ v Ľubici, okr. Poprad. Tu som sa aj vydala. Zo zdravotných dôvodov poslala som si žiadosť do okresu R. Sobota. V tomto okrese som pôsobila ako riaditeľka ZDŠ v Orávke iba 3. roky, nakoľko sa smrťou s. Laciaka uvoľnilo miesto v mojej rodnej obci, kde som nastúpila 1.11.1971.
Pred mojim nastúpením sa vystriedal na tejto škole väčší počet učiteľov, ale nikto z nich neučil dlhšie ako 2 mesiace.
A tak som si začala utvárať podmienky pre svoju prácu. Dôverne som sa zoznámila so žiakmi i s rodičmi. Najvýznamnejšou spoluprácou medzi mnou a rodičmi bol osobný styk. Rodičia zabezpečovali vhodné podmienky na prípravu na vyučovanie. Aktívne pomáhali pri jednorazových akciách, besedách, exkurziách, výletoch, ale najmä pri kultúrnych programoch. Obsah výchovy mimo vyučovania v našej obci je veľmi rozmanitý. Nadväzovala som najmä na záujmy žiakov, na ich potreby. V decembri 1971 sme usporiadali verejné oslavy, na ktorých bol pripravený kultúrny program „ Pod stromčekom“. Vo februári 1972 sme oslávili 24. výročie Víťazstva pracujúceho ľudu. Opäť som pripravila so žiakmi hodnotný program. V marci sme privítali kultúrnym programom všetky mamičky, ako i ženy celej obce. Program bol veľmi pestrý, ukončený odovzdávaním darčekov. Z príležitosti MDD som usporiadala za pomoci MNV juniáles, na ktorom hrali naši hudobníci. Prvý deň v septembri nás prišli pozdraviť funkcionári obce ako i rodičia detí, ktoré mali navštevovať tento rok našu ZDŠ.
V decembri som nastúpila na materskú dovolenku. Až do konca roka ma zastupovala s. uč. Homolová (na dôchodku). Od 1.septembra – 30. júna 1973 ma zastupovala mladá kolegyňa, ktorá práve ukončila PF, p. Balogová. V čase, keď som bola na materskej dovolenke, začala som navštevovať postgraduálne štúdium v Prešove, ktorú som úspešné ukončila.
Obec v tomto čase oslávila 25. výročie Víťazstva pracujúceho ľudu. Ďalšou významnou udalosťou boli voľby prezidenta. Z vôle ľudu stal sa opäť prezidentom našej republiky človek rýdzeho charakteru, múdry štátnik, statočný bojovník, armádny generál Ľudovít Svoboda. Dôstojný, dojemný a radostný bol to deň- 22. marec 1973. Tento rok bol mimoriadne priaznivý i v oblasti ekonomickej, splnili sa úlohy 3.r. päťročnice a čo je veľmi potešiteľné pre občanov našej obce, tento rok bol úrodný a bohatý.
Kultúrny život v obci sa obmedzuje zväčša len na verejné oslavy. Mládež javí slabý záujem o kultúrne povznesenie obce. Všetka ťarcha dolieha v tomto smere len na učiteľov. Keďže kolegyňa, ktorá ma zastupuje, dochádza, nemôže sa venovať kultúrnej činnosti, pomáham jej ja. Okrem programov určených k verejným oslavám nacvičila som s mládežou divadlo „Šípková Ruženka“ a spolu s manželom sme nacvičili divadlo s dospelými pod názvom „Zlomená pýcha“. Okrem toho som usporiadala výstavku kníh spojenú s predajom. Taktiež som zorganizovala celodenný výlet do ZOO v Bojniciach, ktorý doniesol žiakom nezabudnuteľné zážitky.
30.júna 1975 škola bola v rámci integrácie zrušená. Žiaci budú dochádzať do Jelšavy na ZDŠ.
Viera Poláčeková
